Blog

Citová rehabilitácia, alebo ako pracovať so strachom

Peter Sunyík

15. apríl 2020

Dĺžka čítania: 5 min.

Prečítané: 224 x

Veľa pracujem so strachom – svojim, so strachmi ľudí. Každý ma veľa strachov. Nejde o to, nemať strach, ale vedieť s ním robiť. Dennodenne sa mu pozrieť do očí a zvíťaziť nad ním. Citová zrelosť je to, čo nám pomáha nad strachmi víťaziť. Oproti tomu sa môže zdať čudné čo poviem: Náš strach môže byť aj našim hnacím motorom. V konkrétnom strachu môžeme nájsť aj smerovanie, ktorým nemáme ísť. V tomto prípade nám pomáha nielen citová zrelosť ale aj rozum. Je to jednoduché! 

V prípade strachov odporúčam napísať si naše strachy na papier. Napríklad: “Mám strach, že nebudem mať dostatok roboty”, alebo “Mám strach, že nie som dostatočne dobrý šéf”, alebo “Mám strach, že v niektorých rozhodnutiach zlyhávam”, alebo “Mám strach, že sa v starobe o seba nedokážem postarať”, alebo “Mám strach, že ma ľudia nemajú radi kvôli mojej výbušnej povahe”… atď. Ak si ich napíšeme pod seba, musíme im určiť poradie dôležitosti. Budú také, ktoré sú naozaj veľké. Tie sú dôležité. Tzv. „Top kategória“, tie pôjdu v poradí na vrchu, ale ich riešenie si necháme naposledy.


V tejto citovej rehabilitácii je najdôležitejšie to, aby človek dostal toľko naložené, koľko zvládne uniesť. Preto je to dôležité, lebo keď niečo zvládneme poriešiť, tak nás to poteší, budeme mať pocit úspechu a následne to posilňuje našu sebadôveru. Čiže potrebujeme, aby rástol pocit úspechu. Ten, kto ide riešiť svoje strachy, nemôže začínať so svojim najväčším strachom, pretože narazí hlavou do múru. Nezvládne to. Treba začať s riešením malých strachov.

Samozrejme každý to vníma inak. Niekto prežíva veľký strach z toho, že sa napr. bojí počúvať názor ostatných ľudí, pre iného toto nerobí vôbec žiadny problém. Sila strachu v tej istej veci je u každého iná. Preto bude mať svoj “rebríček strachov” každý úplne iný. Ak do mňa niekto drgne vozíkom v obchode, pre mňa to nič neznamená, pre niekoho je to problém = strach ozvať sa. V prvom kroku je teda dôležité daný strach identifikovať a v druhom kroku začať riešiť ten najmenší strach. Napr. povedať: “Prepáčte, ale prečo do mňa drgáte tým vozíkom?” alebo “Prepáčte, môžete prosím prestať drgať ma vozíkom!”. Mnoho ľudí sa nedokáže ozvať ani v takejto chvíli, ktorú jednoducho vyriešime vyššie spomínanými vetami. 

Väčšie strachy, alebo inak povedané väčšie výzvy môžeme začať riešiť iba vtedy, ak máme poriešené jednoduchšie výzvy. Predstavme si to v praxi. Zo dňa na deň sa stretávame so svojimi strachmi. Začneme s tým najmenším. Dennodenne sa naň zameriame a keď budeme mať istotu, že nám to už nerobí problém, môžeme sa pohnúť ďalej, riešiť väčšie výzvy. Je to dôležité preto, lebo z drobných, zdolaných výziev prežívame častý pocit úspechu, teda dennodenne zvyšujeme svoju sebadôveru a ona sa zrátava. Je nevyhnutné tento proces absolvovať. Sebavedomie si takto zvyšujeme každý deň, až sa dostaneme ku dňu, kedy budeme schopní a budeme mať dosť odvahy a sebadôvery na zdolávanie našich najväčších výziev. Vtedy vieme zaťať sekeru do najväčšieho stromu! Cítime, že sme na to dostatočne silní. Cítime, že máme odvahu sa do toho vrhnúť.

Predstavte si, že stojíte na skale nad jazerom, kde je 3 m hlboká voda. Predstavte si to isté jazero, ale s hĺbkou vody 300 m. Kam skočíte skôr? Viete plávať? Ak viete plávať, tak je to úplne jedno, pretože nech je voda akákoľvek hlboká, ponoríte sa možno dva metre a potom podľa zákonitosti fyziky sa tak či tak vynoríte. Prečo to hovorím? Pretože ľudia, keď vidia veľkú vodu a vedia, že je hlboká, dostanú väčší strach a neskočia. A neskočia ani vtedy keď sa nechajú svojimi strachmi zožrať.

Na Slovensku, ako to vnímam ja (česť výnimkám!), sa ľudia boja púšťať do nových výziev. Radšej prešľapávajú na jednom mieste a tým strácajú svoj drahocenný čas. Popritom dostávajú dennodenne signály, že ich životy nie sú v poriadku. Klesá im prestíž, sebahodnota, sebavedomie majú na bode mrazu. Častokrát vidím tento proces u ľudí, ktorí neurobia krok aj keď vedia, čo majú spraviť. Boja sa. Pritom keby vedeli, že tie hory strachov sa dajú rozdeliť na malé kopce, ľahšie by sa im stúpalo. Pomaly ale isto.

Ak viete plávať, je úplne jedno, aká je hlboká voda!
 

Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa do odberu noviniek a nenechajte si ujsť žiaden nový príspevok.

Pre všetkých nových odberateľov sme prichystali DARČEK!

Ďalšie príspevky