Blog

Domáce vzdelávanie počas epidémie – 10. časť: Vnútorná motivácia – byť samostatný a schopný

Martin Kuruc

26. august 2020

Dĺžka čítania: 6 min.
Prečítané: 242 x

Keď ma Lucka Bacíková z PLUS Academie požiadala o napísanie blogov na tému vnútornej motivácie detí v čase núteného domáceho vzdelávania mal som v pláne napísať tri blogy. Jeden o význame bezpečného prostredia vzťahov, druhý o význame zažívania skúsenosti s vlastnou schopnosťou – užitočnosťou a tretí o význame prežívania vlastnej samostatnosti. Ide o tri základné psychické potreby, ktoré sú pre nás rovnako prirodzené ako dýchať, jesť, či piť. Ak nie sú uspokojené, naše telo síce nie je v bezprostrednom ohrození života, zato naša duša trpí tak, ako naše telo, keď sme hladní alebo smädní. Ide o potrebu byť súčasťou vzťahov, o ktorej som už písal. Ďalej ide o potreby kompetencie a autonómie. A keďže mnoho mojich plánov zmenila Agátka, štvrtá dcéra, ktorá prišla na svet v týchto korona časoch, napísal som už len tento jeden blog o potrebách autonómie a kompetencie.

S témou motivácie som sa prvýkrát intenzívnejšie stretol keď sme sa krátko po mojom nástupe do polepšovne (dnes sa to volá špeciálne výchovné zariadenie pre deti s ADHD) vybrali s mojim kolegom, psychológom Lacom, na seminár Bonnie Bainbridge Cohen – zakladateľky prístupu Bodie Mind Centering. Ocitli sme sa na mäkkých žinenkách medzi maminkami a bábätkami-lezúňmi. Bonnie sa na nás stále usmievala akoby naša prítomnosť v tomto prostredí, výsostne posvätných, symbiózou naplnených vzťahov medzi matkami a deťmi, bola normálna. Dodnes som vďačný za možnosť byť súčasťou týchto intímnych chvíľ, v ktorých sa maminky učili intuitívne dotýkať svojich detí s rešpektom k ich autonómii a potrebe realizovať svoj vývinový potenciál.

Keď maminka jemne podkladala nožičku svojho dieťatka počas jeho plazenia bolo vidieť ako sa dieťatko teší a užíva si túto spoločnú hru. Keď sa dieťatko zamračilo, maminka ustúpila a nechala ho rozhodnúť aká hra bude nasledovať ďalej. V týchto chvíľach som si prvýkrát uvedomil ako veľmi podceňujeme detí v prvých troch rokoch života. Mnohí dospelí ich vnímajú ako neschopné a nesamostatné bytosti. Neuvedomujeme si, že oni môžu byť prirodzene schopné a samostatné, samozrejme primerane svojmu aktuálnemu vývinovému obdobiu. Až neskôr som si uvedomil, že išlo o prejavy potreby rozvíjať svoj potenciál (kompetentnosti) a potreby samostatnosti (autonómie), ktoré sú v živote človeka prítomné od jeho narodenia.

Počas posledných troch mesiacov sa školopovinné deti mohli stretnúť s nečakanou a náhle získanou samostatnosťou a príležitosťou učiť sa inak ako len posediačky v lavici. Rodičia mohli sledovať ako sa s touto samostatnosťou a slobodou ich deti vyrovnávali. A keďže potreby kompetencie a autonómie sú úzko previazané, pokúsim sa vám ich priblížiť cez ďalšiu moju skúsenosť.

Minulé leto sme počas prázdnin zobrali k svokrovcom na chalupu aj našu mačku. Lunka nebola mačiatko z útulku. Pochádza zo vznešeného plemena Britskej dymovej. Jej mačacia matka pred pôrodom absolvovala ultrazvuk a pôrod prebehol pod starostlivým dohľadom jej majiteľky. Keď k nám Lunka prišla bola trojmesačným mačiatkom, ktoré bolo výborne pripravené na život s ľuďmi v domácnosti. Keď sme ju pustili do záhrady okolo chalupy stala sa z nej odrazu šelma. Všetky jej inštinkty ju viedli za korisťou. Prekutala zákutia kde cítila hlodavce, strategicky sa ukrývala v hustom poraste svokrinej anglickej kvetinovej záhrady a striehla na vtáčiky. Napokon sme ju pristihli ako vyliezla na práve kvitnúcu magnóliu a striehla na vtáčika, ktorý na blízkom konári trilkoval. Bola už len kúsok od neho. Čakali sme čo spraví. Chvíľu na konári prešľapovala, akoby sa chystala na skok. Napokon však uprene hľadiac na vtáčika nespokojne a nahlas zamňaukala. Jej korisť splašene uletela. Nespokojne zoskočila zo stromu a odišla do chalupy dať si svoje obľúbené granule, ktoré má stále nasypané vo svojej miske. Večer sa vždy vrátila dnu do chalupy ľahnúť si k nám, a to v čase keď sa jej voľne žijúce rovesníčky zvyknú vybrať na svoj obvyklý večerný lov. Vždy, keď ju vezmeme so sebou na chalupu, tak je tam neuveriteľne spokojná, aj keď zatiaľ ešte nič neulovila. Niečo podobné sa mohlo diať s deťmi počas vzdelávania doma. Akoby sa ocitli v priestore, kde nie je všetko prísne oddelené zvonením a kde je potrebné plánovať si svoj čas. Zároveň záhrada okolo domu, či voľná príroda – les boli jediným miestom, kde sme mohli tráviť s deťmi voľný čas. Mohlo sa zdať, že pri drobnej podpore zo strany rodičov sa ich vnútorné zdroje pre samostatnú prácu rýchlo naštartovali a mohla sa dostaviť radosť s učenia. Tiež sa ale mohla objaviť u nich zmätenosť a nostalgia za systémom v škole.

Sme jediný druh na tejto planéte, ktorý svojich potomkov o prírode učí v betónových budovách a zvyčajne len cez slová. Rád sa rozprávam s učiteľmi, ktorí sa snažia vyučovať inak ako je bežné. Často na hodinách robia rôzne experimenty v malých skupinách žiakov. Viacerí vraveli, že keď žiaci pracujú s vodou, hlinou, pieskom alebo inými prírodninami, skôr ako začnú skutočne v skupinách pracovať na experimente, často sa ich dlho dotýkajú. Akoby sa nevedeli čvachtania vo vode, či hrabania rukami v piesku nasýtiť. Bezprostrednú – skutočnú skúsenosť so svetom náš mozog spolu s nervovou sústavou prirodzene vyhľadáva. Každé dieťa v určitom veku začne vyhľadávať inakosť, nezrovnalosti, chyby. Spontánne vytvára neporiadok, aby ho mohlo upratať. V jazyku dospelých tomu hovoríme analýza a syntéza (rozobrať a zložiť). Hlavným cieľom, ku ktorému nás to prirodzene smeruje je túžba porozumieť – vedieť. U mnohých detí táto vnútorná túžba po poznaní zhasne vo chvíli ako im niekto druhý začne opravovať chyby a hodnotiť ich výkon. Dovtedy deti chyby milujú.

Potreby byť samostatný a byť schopný sú pre každého z nás kľúčové pri hľadaní vlastného potenciálu – talentu. Pre našu slovenskú kultúru je charakteristické zdôrazňovanie nevyhnutnosti vedieť čím v dospelosti chceme byť. Na ceste k nášmu povolaniu sa často mnohí úplne stratia. A mnohí nevedia ani v dospelosti kto sú a čo ich napĺňa. Často to nevieme preto, lebo sme ako deti nedostali priestor zistiť to.

To čo získali v týchto časoch naše deti, je možnosť ísť viac k sebe, hľadať a objavovať v čom sú dobré a čo ich napĺňa. My rodičia sme mali jedinečnú príležitosť ich pritom sprevádzať.

Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa do odberu noviniek a nenechajte si ujsť žiaden nový príspevok.

Pre všetkých nových odberateľov sme prichystali DARČEK!

Ďalšie príspevky