Blog

Požiadať o pomoc

Peter Sunyík

14. február 2020

Dĺžka čítania: 6 min.

Prečítané: 503 x

Cieľom mojej práce je úsmev. Usmievavý človek. Aj keď sa niekto cíti naozaj dobre, niekedy aj vtedy prežíva strach a zranenia. Mnoho ľudí vraví, že sa ničoho nebojí až dovtedy, kým nedosiahne určitý vek, alebo zažije určitú životnú skúsenosť, alebo udalosť, ktorú nečakal, náhlu smrť, alebo nečakanú chorobu u seba alebo u niekoho blízkeho, koho miluje.

Tieto frustrácie pochopíme väčšinou iba vtedy, keď sa s nimi priamo konfrontujeme. Dovtedy sme o nich iba počuli, ale nezažili sme ich. Negatívna životná situácia ukáže, kto je aký silný. Vtedy sa ukáže, ako sa človek dokáže samostatne vysporiadať s udalosťami, svojim sedliackym rozumom, socializáciou, spôsobmi ako zvláda konflikty. Alebo zažitá trauma v ňom vygeneruje nespracovateľný strach. V druhom prípade sa môžeme zachovať nasledovne:

  • buď to v sebe dusíme a kompenzujeme prácou, alkoholom, drogami, internetom,
  • alebo, ak sme citovo dostatočne obrúsení a zistíme, že aktuálna udalosť je nad naše sily, tak dokážeme požiadať o pomoc.

Keď ma bolí život

Požiadať o pomoc je dôležité vtedy, keď vieme, že nás život bolí a sami ho nezvládame. Ako keď nás bolí zub, ideme k lekárovi. Nenecháme ho len tak, snáď to nejako prejde. Neprejde.

Musíme si to uvedomiť a nabrať odvahu. Uvedomiť si, že tie príznaky sú tu už niekoľko mesiacov. Položiť si otázku: Prečo sa necítim dobre? Čo znamenajú jednotlivé znamenia? Ak prijmem zodpovednosť za svoje city, vyjde ma to lacnejšie a menej bolestivo. Najlepšie je požiadať o pomoc nie vtedy keď to už veľmi bolí, ale vtedy, keď to iba začína bolieť.

Do tohto štádia sa dostávame, pretože nás rodičia nenaučili, ako máme spracovávať negatívne konflikty. Rodičia nerozprávajú nahlas o svojich zraneniach, bolestiach, ako sa s nimi počas života vysporiadali. Cieľom tejto spoločnosti nie je to, aby na uliciach chodili usmiati, vyrovnaní ľudia, pretože tí nebudú bezhlavo nakupovať a veriť médiám, sociálnym sieťam alebo správam. Slepí, nevyrovnaní bezhlavo veria.

Kto mi pomôže: alkohol alebo priateľ?

Samozrejme, nikto sa nechce cítiť zle. Predsa väčšinu ľudí, ak si nedokáže poradiť s danou situáciou, nenapadne vyhľadať pomoc, ale siahne na alkohol, lieky, drogy, automaty, ide nakupovať a podobne. Alebo sa prejedáme, alebo postneme nejakú fotku a trasieme sa, aby ju lajklo čo najviac ľudí. Ak sa odhodláme a požiadame o pomoc, väčšinou (keďže sme bojazliví) sa jedná o blízkeho priateľa alebo niekoho z rodiny, pričom neberieme do úvahy, že blízky človek je subjektívny. Ten nám nedokáže objektívne pomôcť a často nám hovorí rady, ktoré sú v skutočnosti iba jeho túžbami, pretože sám nedokáže vyriešiť svoju situáciu, ktorá je podobná. Priatelia nám poradia to, ako by sa v podobnej situácii zachovali oni. To vylučuje objektívny nadhľad. Analógia so zubom hovorí, že nech mi chcel priateľ akokoľvek dobre poradiť, môj zub ma bude naďalej bolieť.

Koho teda požiadať o pomoc?

Požiadať o pomoc je prejav obojstrannej dôvery. Čo sa stane, ak mi štýl psychológa, psychiatra nevyhovuje? Napríklad sa mi nepáči spôsob jeho komunikácie, vystupovania? Nič, celý proces je ten istý, ako aj u iného odborníka. Ak pôjdete k lekárovi a povedzme prvých desať minút necítite, že mu môžete dôverovať, vstaňte a odíďte. Je nesmierne dôležité sledovať svoje pocity voči terapeutovi, resp. lekárovi. Ak sa nám podarí nájsť toho správneho terapeuta, tak sa nám otvoria dvere. Zistíme, že je v nás omnoho viac energie, ako si v skutočnosti myslíme. Táto energia sa väčšinou objavuje v krízových situáciách. Týmito krízovými situáciami si treba prejsť aj u odborníka (napríklad vám bude klásť otázky „pod kožu“) a niekedy je to bolestivé. Môže sa stať, že postupne dostanete odpovede, ktoré sa vám nebudú páčiť. Napríklad o tom, čo znamená byť dospelý, čo je prijatie zodpovednosti, aké sú dôsledky manipulácie seba a okolia, čo znamená nechať sa ponižovať. Uvedomenie si týchto informácií je bolestivé a potrebujeme čas na zotavenie. Pri osobných problémoch, pri osobnostnom raste je potrebný čas.
 
 
Požiadať o pomoc je prejav obojstrannej dôvery.

Od malých krokov k väčším

Postaviť sa na vlastné nohy je proces, pri ktorom postupujeme od malých krokov k väčším. Ak si vyriešite menší strach, potom sa môžete pohnúť a začať riešiť väčší strach. Ak začnete od najväčšieho, budete kŕčovitejší. Strach vytvára kŕčovité správanie a teda útek od bolesti. Ak vystupujeme na vrch štítu, začíname zdola a postupujeme pomalými, niekedy bolestivými krokmi nahor. Aj pri menších bolestiach sa môžeme zaseknúť. Dôležité je pokračovať a pracovať na sebe ďalej. Ak viete ako postupovať ďalej, ale nič preto neurobíte, ja to plne rešpektujem, ale v tom prípade naša spolupráca skončí. Pretože náš najcennejší činiteľ je čas. Tento čas vieme využiť tak, že si klameme, alebo že budeme k sebe úprimní.
Cieľom mojej práce je úsmev. V mojej práci vidím, že ľudia sami seba presviedčajú, že ich životy sú v poriadku, hoci vo vnútri seba nosia nevyriešené konflikty. Túžia po zmene, predsa sa kŕčovito držia svojich presvedčení, že sú v poriadku. Majú milujúcich partnerov, autentických rodičov, všetko je v poriadku s deťmi, s priateľmi, majú skvelú prácu, ktorú milujú. V skutočnosti nič z toho neplatí. Väčšina ľudí na Slovensku popiera svoje city a bojí sa ich naplno prežiť. Ja tvrdím, že by sme mali robiť presný opak. Dôležité veci je potrebné povedať nahlas v tom najvhodnejšom čase.

Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa do odberu noviniek a nenechajte si ujsť žiaden nový príspevok.

Pre všetkých nových odberateľov sme prichystali DARČEK!

Ďalšie príspevky